6/FEB 2022 / nedeľa / 18:00 / Divadelné štúdio RosArt / Podhora 18 / Ružomberok

Jeho smrť vzrušila milióny ľudí, nielen v Československu. A pritom pred jeho smrťou ho takmer nikto nepoznal.

Usporiadali mu pohreb ako veľkému štátnikovi, hoci mal len dvadsať rokov.

Za svojho krátkeho života v ničom zvlášť nevynikal, nepreslávil sa žiadnym literárnym dielom, ani vedeckým objavom, ani športovým výkonom, ani politickou činnosťou, a predsa je slávny.

Bol hlboko presvedčený, že je jeho povinnosťou zachrániť národ z beznádejnej situácie. A pretože zistil, že doteraz známe politické prostriedky nie sú zárukou záchrany, vrhol na váhy dejín svoj vlastný život.

Jiří Lederer : Jan Palach - Zpráva o životě, činu a smrti českého studenta

Vstup na predstavenie len v súlade s platnými protiepidemiologickými opatreniami.

Rezervovať si miesto

Realizačný tím

Tri bodky na ceste

autori: Štefan Jurča, Renata Jurčová
réžia: Renata Jurčová
dramaturgia: Štefan Jurča
hudba: Jozef Urban, a.h., Juraj Bolf, a.h.
scénografia, kostýmy: Zuzana Slivková, a.h.
dokrútky: Martina Beňová, a.h. , Vladimír Slaninka, a.h., Renata Jurčová
trailer: Sylvia Koštenská, a.h.
grafika: Alica Záhorská
hrajú: Juraj Hajnal/ Erik Šupčík a.h., Vanesa Hagyungová, Simona Hudecová, a.h., Štefan Jurča
v dokrútkach: Juraj Hajnal, Štefan Jurča, Vanesa Hagyungová, Simona Hudecová, Jaroslava Čajková, Anna Straková, Štefánia Mališová, Ludmila Hanajiková

Premiéra 26.12.2021 Divadlo Pôtoň  ONLINE PREMIÉRA

O inscenácii

Myšlienka na vytvorenie predstavenia Palach má svoje korene v príprave Vanesy Hagyungovej na prijímacie skúšky na bábkové herectvo na VŠMU v BA. Vytvorili sme etudu s predmetom zo zápaliek, ktorá sa nás oboch hlboko dotkla. A začali sme si klásť otázku: Čo je to sloboda? Kto naozaj bol Palach? Ako sme ho vnímali vtedy a ako teraz? Ako sa zapisuje do našej pamäti? A tak sme priniesli túto myšlienku aj do kolektívu ...na ceste. Nina Pompošová, Juraj Hajnal, Vanesa Hagyungová, Štefan Jurča a Renata Jurčová sedávali každý piatkový večer dlho do noci v jurčovskej obývačke a diskutovali, hádali sa. To bol rok 2019. Tak ďaleko to bolo. Bavili sme sa o politike, o socializme, o komunizme, študovali, zháňali, kládli si otázky, kládli otázky okoliu a konzultovali v škole, doma, na pracovisku, po vlakoch... Mnohí ľudia s nami prichádzali do konfliktov, chceli diskutovať, keď videli, že máme v kupé na stolíku položenú knihu Palach a čítame ju. A to otváralo ďalšie otázky. Meno Ján Palach sa spája s bojom za slobodu a demokraciu po celom svete. Otázky slobody a neslobody sú veľkým hýbateľom a témou v našej divadelnej inscenácii. A potom prišla korona, v marci 2020. Čosi sa ukrutne začalo meniť. Písali sme si spoločný denník. Také zamýšľania o slobode.

Vanes 20.3.2020

Dosť som vyčerpaná z toho, že to všetko teraz doznieva v mojej hlave a neviem sa s ľuďmi stretnúť osobne a riešiť s nimi situáciu. Situácia pandémie ma teraz obmedzuje v stretávani s ľuďmi, niežeby som potrebovala kontakt s ľuďmi, ten mám, ale potrebuje kontakt s ľuďmi, s ktorými nemám niečo doriešené. A ten kontakt mi teraz chýba. A v tom ma situácia karantény dosť obmedzuje. Tento pocit vo mne zväčšuje aj nevedomosť o zajtrajšku. Bojím sa. Mám strach z toho ak veci nezačnem riešiť hneď zhnijú vo mne. A to nechcem.

Juraj 20.3.2020
Sloboda sú nervy a veľká zodpovednosť, sloboda je fúra možností a to že môžeš a nevieš ako, dnes ma vytočila ta sloboda v tom, že som sa nevedel rozhodnúť, čo spraviť, čo natočiť, potom čo si vybrať a potom, ako to video zazdieľať a cez čo a cez nič mi to nešlo, takže tlaky, nervy a nakoniec to prešlo, všetko robím na poslednú chviľu, takže aj to je sloboda, že si vieme vybrať, ako si rozdelime a zmenežujeme čas, nakoľko sme zodpovední a vyspelí, vysoká škola je veľmi o slobode, lebo sa môžeš rozhodovať, ale aj veľmi o neslobode, lebo si tlačený termínmi a hlúposťami a normami a ide mi z toho hlavu rozhodiť, ale teraz už krajšie a milšie .na slobodu treba dozrieť, nie je pre každého a nie každý o ňu stojí, preto je potrebné, aby sa ľud vzdelal a duchovne nezanedbával, ale to sa nedá nariadiť, a preto vznikajú trenice, bitky a násilie, nedostatok informácií a vzdelania a rozumu vytvára neslobodu a útlak, sloboda je pre vyspelých a žiada si neustálu prácu a sebadisciplínu a zodpovednosť je potreba byť v nej vedomý a tolerantný, sloboda sa líši od anarchie, slobodný človek môze robiť všetko, ale musi to robiť s mierou a s rozumom

Reňa 21.3.2020
Dnes som bola bicyklovať. Predstavte si to stúpanie do kopca a čerstvý vzduch a vietor. Úžasné. Šľiapeš do pedálov a cítiš ako fúka, ako okolo teba fičia autá a počuješ vtáky, ako švitoria, po pravej strane strom, z ktorého vytŕčajú malé zelené výhonky, rastenie zelene zo zeme. Makáš ako fretka poza Levice do kopca a prídeš na kopec a postavíš sa do stredu kopca, nikde nikto a ty tam stojíš, dýchaš a si plný vďačnosti za všetko. A potom sa, po chvíli, otočíš a len sa pustíš dolu kopcom, úžasne sa pritom zabávaš. A celú tú cestu máš rúško. Už je celé mokré od tvojho dychu. No teraz si ho dovolíš dať dole. Koľká sloboda. Koľké vydýchnutie. A o pár metrov ľudia. Zľakneš sa, hľadáš vo vrecku rúško, chytro si ho nasadíš. Prvá ide žena, keď ťa vidí, otočí sa ti chrbtom, aby, preboha, náhodou nevdýchla kúsok tvojho vzduchu. Druhý ide asi osemročný chlapec. Skloní zrak. A posledný otec rodiny, asi 45 ročný. Pozdravíš sa, lebo túžiš mať aspoň taký kontakt s tými ľuďmi. Odzdraví sa naspäť a hneď odtrhne zrak. Fičím ďalej, vietor ma neopúšťa. Nemám rozpustené vlasy, ale cítim sa tak. O chvíľu vbicykľujem do mesta, ale tento pocit si na dnes chcem uchovať.

Nina 21.3.2020
Vraj je dnes prvý jarný deň. Vonku to tak nevyzerá. Ale v mojom vnútri áno. Viete čo je dnes pre mňa sloboda? To, že som prišla domov. To, že som s mojimi najmilšími, to, že som si spravila svoj čierny čaj s medom a mliekom. A najkrajšia sloboda je dnes pre mňa, že hocikedy keď idem okolo maminy alebo ocina ich môžem objať a dať pusu. Dnes som veľmi vďačná! J a cítim neskutočnú slobodu. A Viete prečo?.Pretože pre mňa sloboda začína láskou. Ak ju mám, mám pokoj, mám čas na pozitívne myslenie, mám SLOBODU. Toto dnes a aj pre veľa dní znamená pre mňa sloboda. Sloboda je aj šťastie. Určite áno.
Sloboda je zároveň krehkosť a hocikedy sa zo slobody môže stať nesloboda. Preto si ju musíme vážiť, ja si ju dnes veľmi uvedomujem a vážim. Aj vďaka týmto dňom, ktoré sú také oklieštené a v podstate neslobodné pre mnohých z nás...

Vanesa 5.-10.6.2020
Sloboda je ťažký životný štýl. Nosí sa pekne ale má pichľavú látku

Reňa, 19.10.2021
Sloboda ako kopnutie do riti a rehot na tom
Sloboda ako zbavenie sa zodpovednosti
Sloboda ako prispôsobenie sa situácii
Sloboda ako nôž v ruke malého dievčatka, ktoré hľadá rýchle riešenia
Sloboda ako toto by som nemala hovoriť
Sloboda ako chcem pekné telo, aby som bola ľúbená
Sloboda ako sex, lebo som pekná, nie?
Sloboda ako rýchly sex bez zoznámenia na prípitok lebo je to potreba
Sloboda ako zakrývanie si očí
Sloboda ako zakrývanie očí deťom
Sloboda ako oheň bez diskutovania
Sloboda ako viera v ľudí, ktorí v teba neveria
Sloboda ako čakanie na Godota
Sloboda ako pozitívne voľby namiesto neistôt
Sloboda ako rozbitá hlava na kufri auta
Sloboda ako nenaučiť sa texty na skúšku
Sloboda ako nevedieť nič ale považovať sa za majstra sveta
Sloboda ako ne-mať voľný čas
Sloboda ako prispôsobovanie
Sloboda ako sebastrednosť
Sloboda ako čiarový kód na tvojej priateľskej ruke
Sloboda ako predajnosť

Sloboda lahoda obroda voda dodna

Sloboda niečo stojí
Aj život a priateľstvá niečo stoja
Mali ti povedať sloboda ako nanuk
Ale keď si ho vezmeš, musíš zaplatiť
Sloboda ako duchovné obrodenie
Len koho?
A pre koho?

Ako by sa to malo
Ako by sa to chcelo
Niekde medzi začína priateľská ruka
A život

Stojím v zlatej miestnosti, kde sa všetko leskne
Ale niečo tu smrdí, milý pane.
Stojím bosý a je mi zima
Steny si moje výlevy vypočujú a
Prichádza napomenutie, že mám mať rešpekt
Že mám dávať slobodu stenám
Že nie je pekné, ako sa správam
A mala by som vypadnúť z tejto miestnosti
Lebo zasieram túto dobrú spoločnosť
Plnú čistých zlatých stien

Toto všetko boli myšlienky, ktoré sa nám začali so slobodou prepájať. Mali sme zrazu pocit, že sloboda je veľmi dôležitá. Že sloboda je, keď sa cítiš slobodne, keď ti je poskytnutý komfort, keď máš všetko, čo chceš alebo potrebuješ. Keď je človek zavretý doma v prvej pandemickej vlne je to iné, ako keď začne medzipandemické obdobie, druhá vlna, tretia vlna alebo keď je "normálny čas". Potom človek začína pracovať čoraz viac a viac do hĺbky a podstata slobody sa akosi začína meniť a pre každého je iná. A tak ako sa to naše vnímanie začalo oddeľovať v skúšobnom procese, tak sa začali oddeľovať názory na očkovanie v spoločnosti a s tým aj otvárať hlbšie témy slobody a zodpovednosti. Počas tvorby sa k nám pridali ďalší tvorcovia: Simona Hudecová, Erik Šupčík ako herci a Juraj Bolf a Jozef Urban ako hudobníci a Zuzana Slivková ako scénografka a kostymérka. Rozhodli sme sa teda tie témy do predstavenia zaradiť, pretože koniec koncov do nej patria. Asi najdôležitejším rozhodnutím na začiatku procesu bola potreba neísť v inscenácii kontinuálne, nie lineárne, ale zdanlivo rozhádzane, asociatívne, presne tak, ako to bolo v našich hlavách. Ako taký zápas, hokejový zápas. Zápas o pamäť, zápas o spomienky, zápas o slobodu, zápas o .....

Kto bol Palach?

Pre ľudí, ktorí dozrievali v šesťdesiatych rokoch 20.storočia a nadýchli sa závanu slobody a demokracie, bol symbolom boja za slobodu. Pre mládež vyrastajúcu v 70.-tych a 80.-tych rokoch bol osobou, ktorej meno sa nevyslovovalo, personou non grata, viac mýtom, ako reálnym človekom. Komunisti robili všetko preto, aby sa naňho zabudlo, aby jeho meno a hlavne čin navždy vymizli z kolektívnej pamäti našich národov.
Narodil sa v obci Všetaty vzdialenej od Prahy necelých 50 km. V škole, či už základnej, alebo neskôr na gymnáziu v Mělníku, patril síce k priemerným žiakom, vynikal však vo svojom obľúbenom dejepise. Chcel ho študovať aj na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, ale na prvý pokus neuspel. Nastúpil preto na Vysokú školu ekonomickú. Počas štúdia sa zúčastnil dvoch brigád do ZSSR v rokoch 1967 - 68, kde sa prejavil nielen ako kritický pozorovateľ nedostatkov socialistického riadenia, ale aj človek, ktorý odvážne vystúpil s kritikou pomerov voči vojenskému veliteľovi tábora ( za čo mu hrozilo vylúčenie z brigády). Tu sa ukazujú rysy jeho povahy - schopnosť pomenovať problémy, ale aj odvaha ich riešiť aj za cenu istého rizika. Zároveň sa v tom ukrýva aj trochu romantického individualizmu - nesnaží sa presvedčiť ostatných, za veliteľom ide sám. Ostatní sa potom k nemu pridajú, spoločne dosiahnu cieľ a v Palachovi možno zostalo presvedčenie, že ho ľudia budú takto nasledovať vždy...
Na konci tohto obdobia sa Palachovi splní sen - podarí sa mu prestúpiťna Karlovu univerzitu na štúdium histórie. Lenže krátko po návrate z letnej brigády prichádza pre Palacha veľký šok - vpád vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie. Informácia ho zastihla doma. Okamžite chcel ísť do Prahy, ale jeho matka sa oňho bála. Musel jej sľúbiť, že nepôjde. Sľub ale nedodržal. Vyrazil do Prahy stopom, chodil po uliciach, rozprával sa so sovietskymi vojakmi a presviedčal ich, že u nás nie je žiadna kontrarevolúcia. Chcel sa dostať na Pražský hrad, aby pomohol prezidentovi, ale vojaci ho zadržali. Vrátil sa domov, ale len po fotoaparát, aby zaznamenal udalosti týchto dní. Zachytil rozstrieľanú budovu Národného múzea na Václavskom námestí, nápisy na stenách, sovietskych vojakov a ich tanky...
Pomerne neznáma je informácia, že Palach prišiel v prvý deň vyzbrojený revolverom. Až po mnohých rokoch túto informáciu prezradili dvaja jeho spolužiaci, s ktorými sa stretol a ktorým to prezradil. Vraj bol pripravený brániť budovu rozhlasu, ktorú sa snažili sovietski vojaci obsadiť. Opäť to veľa prezrádza o jeho odvahe a ochote za slobodu veľmi riskovať.
Doma vo Všetatech vešal transparenty, maľoval nápisy, snažil sa burcovať ľudí. Neskôr sa Ján často vracal v rozhovoroch k prvým dňom okupácie, k dňom nenásilného odporu proti okupantom. Častokrát opakoval jednu vetu: ,,Čo je spečatené krvou, je sväté." Vravieval to vraj dosť emotívne...
Ešte pred nástupom do novej školy sa zúčastnil brigády vo Francúzsku. Mohol porovnávať život v socialistickom ZSSR a v kapitalistickom, demokratickom Francúzsku. Zrejme sa mu vo Francúzsku páčilo, pretože si dohodol brigádu aj na rok 1969...
S pobytom vo Francúzsku sa spája otázka, či Palach nemohol zostať žiť v slobodnom štáte tak, ako to urobili desaťtisíce jeho spoluobčanov. Francúzi solidárne sympatizovali s občanmi ťažko skúšaného Československa. Mohol sa stať jedným z mnohých emigrantov. Mohol prežiť relatívne šťastný život v krásnej krajine. Mohol...
Nemohol. Zrejme nebolo v Palachovej povahe utekať z boja. A on stále veril, že boj nie je prehratý. Vrátil sa domov v októbri a začal študovať v novej škole. Počas svojho krátkeho štúdiá si plnil svoje povinnosti, vypracoval seminárne práce. Ťažko niesol, že sa celonárodný odpor postupne menil na rezignáciu. Menila sa aj politická situácia. Progresívni politici sa dostávali do defenzívy, politikou ústupkov sa snažili zachovať niektoré demokratické zmeny dosiahnuté v prvej polovici roka 1968.Neúspešne. Nechceli si priznať porážku, stále verili, že sa im podarí pokračovať v demokratických zmenách, že tlak ZSSR sa im postupne podarí utlmiť. Zrejme v to isté veril aj Palach. Zapojil sa do študentského hnutia, ktoré žiadalo rešpektovanie ľudských práv, slobody slova , dodržiavanie práva na zhromažďovanie a rokovanie o úplnom odchode sovietskych vojsk. Zväz vysokoškolského študentstva na podporu svojich požiadaviek vyhlásil okupačný štrajk 18. až 21.11.1968. Štrajk získal veľký ohlas v spoločnosti, ale v konečnom dôsledku bol v podstate neúspešný.
Neúspech štrajku aj iných protestov priviedol Palacha na myšlienku radikálnejšieho protestu. Študentskému predákovi Lubomírovi Holečkovi poslal návrh na obsadenie budovy Československého rozhlasu malou skupinou študentov, ktorá by pomocou rozhlasového vysielania strhla ostatných k masovému vystúpeniu proti súčasnému stavu. Chcel dosiahnuť vyhlásenie generálneho štrajku. Tento návrh dokazuje, že Palach dlhšiu dobu uvažoval nad rôznymi formami protestu a svoj čin neuskutočnil len v nejakom afekte.
Palach zrejme na tento návrh nedostal žiadnu odpoveď a zrejme aj preto sa rozhodol pre inú formu protestu. Po jeho smrti sa medzi jeho vecami našli články o protestnom sebaupaľovaní buddhistických mníchov vo Vietname. Protestovali proti potlačovaniu náboženských slobôd komunistami aj proti vojnovému konfliktu. Svoj radikálny čin nevnímali ako samovraždu. Interpretovali ho naopak ako zástupnú obeť, ktorá má pohnúť srdcom ľudí, aby zmenili svoj postoj. Palach uvažoval podobne. Cieľom jeho činu bola snaha otriasť verejnosťou tak, aby vystúpila na podporu splnenia jeho požiadaviek. Pôvodne ich mal viac, ale postupne ich zjednodušoval, aby boli pochopiteľné všetkým a v podstate ľahko splniteľné. Napísal ich v listoch, ktoré adresoval Zväzu československých spisovateľov, študentskému vodcovi Lubomírovi Holečkovi a svojmu priateľovi Ladislavovi Žižkovi, jeden zanechal na mieste činu v aktovke. Zneli približne takto ( každý z listov mal drobné odchýlky) :

"Vzhledem k tomu, že se naše národy octly na okraji beznaděje, rozhodli jsme se vyjádřit svůj protest a probudit lidi této země následujícím způsobem. Naše skupina se skládá z dobrovolníků, kteří jsou odhodláni se dát pro naši věc upálit. Já jsem měl tu čest vylosovat si jednotku a tak jsem získal právo napsat první dopisy a nastoupit coby první pochodeň. Naše požadavky jsou: Okamžité zrušení cenzury Zákaz rozšiřování Zpráv. Jestliže naše požadavky nebudou splněny do pěti dnů, tj. do 21. ledna 1969, a nevystoupí- li lid s dostatečnou podporou (tj. časově neomezenou stávkou), vzplanou další pochodně."
Pochodeň č. 1
P.S. Vzpomeňte na srpen. V mezinárodní politice se uvolnil prostor pro ČSSR, využijme jej.
V inom liste bolo P.S. Věřím, že naše národy víc světla potřebovat nebudou. Leden 1968 začal shora, leden 1969 musí začít zdola ( má-li začít).

To už sa písal osudný deň 16. január 1969. Palach sa ráno presunul z domu do Prahy, prišiel na internát, napísal listy, rozlúčil sa so spolubývajúcimi slovami ,,Tak kluci ahoj!" Nikto na ňom nezbadal žiadnu nervozitu. Nevieme presne, čo robil posledných pár hodín. Odtrhnutá stravenka s dátumom 16.1. naznačuje, že sa naobedoval v študentskej jedálni. Posledný obed. Žiadny luxusný hotel. Obyčajná vývarovňa. Posledný obed. A žiadnych dvanásť apoštolov okolo stola, ktorým by symbolicky rozdal chlieb... Len samota uprostred masy ľudí...
Po nakúpení potrebných vecí sa premiestnil pred Národné múzeum. Tu krátko pred pol treťou uskutočnil svoju ,,akci", ako rád nazýval svoje činy. Okoloidúcim sa podarilo uhasiť plamene, prišla záchranka a odviezla ho do nemocnice. Utrpel ťažké popáleniny a lekári označili jeho stav za veľmi vážny.
Kým Palach bojoval v nemocnici o život, celá spoločnosť, zdesená jeho činom, pátrala po jeho spoločníkoch, aby ich zastavila, odradila. 19.1.Jan Palach svoj boj prehral. Doslovne a v podstate aj symbolicky. Za Palachove požiadavky sa síce postavila skupina hladovkárov , v uliciach Prahy sa uskutočnili sprievody tisícok študentov požadujúcich splnenie požiadaviek, na poslednú rozlúčku s ním prišli desaťtisíce ľudí, minister školstva aj rektor univerzity predniesli smútočné prejavy zdôrazňujúce mravnú silu a nadčasovosť jeho obeti...
Zostala ale len tá nadčasovosť. Z jeho požiadaviek sa nesplnilo nič. Práve naopak. Palachova pamiatka bola už niekoľko mesiacov po jeho smrti vymazávaná z kolektívnej pamäti. Už pri prvom výročí v januári 1970 nebolo jeho meno vôbec pripomínané. Postupne bolo zlikvidované miesto jeho posledného odpočinku na Olšanských cintorínoch. Náhrobná doska od sochára Olbrama Zoubka bola odstránená a roztavená. V roku 1973 Libuša Palachová po dlhodobom vydieraní tajnou políciou súhlasila s exhumáciou pozostatkov a ich spopolnením. Až o pol roka ich mohla pochovať na cintoríne vo Všetatoch.

Mal Palachov čin význam?

Na túto otázku hľadajú odpoveď mnohí filozofi, politici, psychológovia, ale aj obyčajní ľudia. Mnohí tvrdia, že to bol len zúfalý výkrik do tmy. Tmy, ktorá nás postupne zahaľovala až úplne pohltila. Na celých dvadsať rokov šedivej ničoty.
Iní oponujú, že aj v tej šedivej dobe sa bojovalo. Vzniklo hnutie disidentov,opozičných umelcov a intelektuálov, ktorí vyjadrovali verejný nesúhlas s existujúcim spoločenským systémom. Ich činnosť bola spojená následne s prenasledovaním a represiou existujúcej moci. Snažili sa odporovať oficiálnemu režimu napr. vydávaním tzv. samizdatovej literatúry, organizovaním petičných akcií, protestných zhromaždení a pod. K tomu sa viažu aj ich nútené úteky, vyhostenia, ale aj ich dlhoročné pobyty na psychiatriách či vo väzeniach. Najznámejším je hnutie Charta 77, ktoré vzniklo len pár rokov po udalostiach Pražskej jari, následnom vpáde okupačných vojsk a Palachovom čine. O Palachovi napísali:
"Umřel, protože chtěl vykřiknout co nejhlasitěji. Chtěl, abychom si uvědomili, co se to s námi děje, abychom viděli, co to vskutku děláme, a uslyšeli, co to vskutku říkáme v tom čase ústupků, o kterých se říkalo, že jsou nezbytné, kompromisů, které byly vydávány za rozumné, a taktizování, o kterém se leckomu chtělo věřit, že je chytré."
Komunisti sa snažili celé roky, aby Palachov skutok ponížili, zmalichernili, vydávali ho za čin choromyseľného človeka, alebo že sa nechal oklamať v domnení, že použije tzv. studený oheň a nič sa mu nestane. Že bol naivný hlupáčik, ktorý naletel. Neskôr sa zúfalo snažili, aby sa naňho zabudlo. Ale systém založený na zneužívaní moci a strachu, potláčaní demokratických slobôd a práv sa nedá udržať navždy. Hnutie odporu silnelo, menila sa aj medzinárodná situácia, okolité socialistické režimy postupne praskali a bolo jasné, že to dorazí aj do ČSSR.
Prelomový rok 1989 odštartoval tzv. Palachov týždeň 15.1 - 21.1. Bolo to najväčšie vystúpenie občanov proti komunistickej moci od roku 1969. V prehlásení stálo:
"Palachova oběť byla už tenkrát pociťována, a i my se k ní dnes takto vracíme, jako vrcholně burcující čin, kterým chtěl tento mladý člověk zastavit naši národní rezignaci na ideály svobody a demokracie. Svou obětí nejvyšší v nás chtěl Jan Palach probudit sílu k důstojnému a smysluplnému životu," stálo v oznámení akcie, ktorá chcela krátkou spomienkou "zpřítomnit trvalou platnost apelu, který nechceme a ani nemůžeme obejít".
Štátna moc zasiahla typickou brutalitou, občania, ktorí si chceli uctiť Palachovu pamiatku, boli surovo bití, zatýkaní, vypočúvaní, niektorí uväznení, viacerí boli odvezení ďaleko za mesto a tam uprostred polí v noci vyhodení z auta...
Demonštrácie mali byť ukončené celonárodnou púťou do Všetát k Palachovmu hrobu.21.januára. V ten deň vlaky, ktoré normálne jazdia do Všetát, v tejto obci jednoducho ... nezastavovali. Len tak. Nezastavili. Museli ste vystúpiť o zastávku skôr alebo neskôr. Cintorín bol zavretý. Cesty blokované. Všade policajti. Nad obcou vrtulník.
Zdochýnajúci kôň kope. To isté robil zdochýnajúci režim. Opakovane nepovoloval zhromaždenia občanov pri rôznych výročiach, zasahoval proti ním, organizátorov zatýkal, do televízneho programu preventívne zaraďoval atraktívny film, aby ľudia nešli na námestia - väčšinou to bola Angelika... Nepomohlo nič. Práve naopak, prehnaná brutalita 17.novembra 1989 viedla postupne k pádu diktátorského režimu, konečnému odchodu sovietskych vojsk a konečne - po štyridsiatich rokoch - k budovaniu demokratického zriadenia.
Jan Palach sa toho nedočkal. Iste, zrejme by ho mnohé udalosti z nasledujúcich vyše tridsiatich rokov hnevali. Ale mohol by sa k nim slobodne vyjadriť. Jeho najdôležitejšia požiadavka - zrušenie cenzúry - bola totiž splnená .

Zdroje

Anthony Sitruk: Krátký život Jana Palacha
Lenka Procházková: Slunce v úplňku, příběh Jana Palacha
Zdenka Kmuníčková: Poslední dny Jana Palacha
Blažek, Eichler, Jareš a kol.: JAN PALACH
Vladimír Liška: JAN PALACH, hrdina, nebo oběť?
Mark Kurlansky: 1968, rok, ktorý otriasol svetom

Inscenácia je podporená z verejných zdrojov

Fondu na podporu umenia
Nitrianskeho samosprávneho kraja
Mesta Levice.

Inscenáciu tiež podporili

Tekovské múzeum, Levice,
Mestské kultúrne stredisko, Levice
Spolupráca s o.z. Bez javiska.

Vstupné

Vstup zdarma.